Blogy

Investovanie podľa Petera Lyncha

David Sukenik, 03.03.2014 20:13

Investovanie podľa Petera Lyncha

Peter Lynch je jedným z najúspešnejších portfólio manažérov 20. storočia. Čerstvý sedemdesiatnik, absolvent Wharton Business School, je zástancom hodnotovo-rastovej filozofie, so zameraním sa na firmy, ktorých business model je jednoduchý, dostatočne zrozumiteľný a oproti konkurencii majú určitú formu edgu. Tento typ firiem je schopný priniesť investorovi niekoľkonásobné zhodnotenie, v Lynchovom slovníku „bagger“ (10-bagger, multi-bagger). Fond Magellan (1977–1990), ktorý je súčasťou asset managementu spoločnosti Fidelity, dosiahol pod vedením Petera Lyncha priemernú výkonnosť 29,2% p.a. a prekonal výkonnosť benchmarku S&P 500 v jedenástich rokoch z trinástich. Výkonnosť fondu je o to impozantnejšia, že bola dosiahnutá pri náraste aktív fondu z 18 miliónov USD (1977) na 14 miliárd USD (1990), čo viedlo k značnému obmedzovaniu asset alokácie zo strany regulátora.

Aké sú teda základné premisy Lynchovho investičného prístupu? Ako už bolo spomenuté, aktíva alokuje len do firiem, ktorým rozumie a ktoré je schopný oceniť. Firma, do ktorej investuje musí mať silnú konkurenčnú pozíciu a musí byť dostatočne finančne silná. Lynch zastáva názor, že najlepšie investičné príležitosti sa nachádzajú na tých najnudnejších miestach. Ideálna je potom firma, ktorá má nudný názov a je len minimálne sledovaná investičnými profesionálmi. Nie pozitívnu mienku má aj o kolegoch z branže a dave ekonómov a analytikov trhu, ako hovorí: „Musíte pochopiť, ako ľudia z našeho odvetvia uvažujú. Všetci čítame rovnaké noviny a časopisy a počúvame rovnakých ekonómov. Úprimne povedané, sme veľmi homogénna skupina.“ Problém investičných fondov je ten, že pokiaľ manažér neuspeje obecne prijímaným spôsobom, tak sa nič nedeje, avšak ak je nekonvenčný a neuspeje, príde o prácu. To viedlo Lyncha k možno kontroverznej myšlienke, že každý rozumný človek, ktorý používa tri percentá mozgu, dokáže vybrať akcie rovnako dobre ako priemerný expert z Wall Street, ak nie lepšie. Existuje niekoľko oblastí, ktorým sa počas svojej kariéry vyhýbal - najžhavejším akciám z módnych odvetví, časovaniu trhu, derivátovým trhom, makroekonomickej a technickej analýze.

Lynch začína analýzu akcií, zaradením firmy do jednej zo šiestich kategórií: (1) slow growers – pomaly rastúce stabilné spoločnosti, vyplácajúce pravidelnú dividendu, (2) stalwarts – veľké a známe spoločnosti, (3) cyclicals – spoločnosti, na ktoré majú vplyv cyklické zmeny, (4) turnarounds – firmy, u ktorých sa očakáva oživenie, (5) asset plays – spoločnosti, ktorých NAV presahuje trhovú kapitalizáciu, (6) fast growers – menšie, rýchlorastúce firmy. Obľúbenou Lynchovou kategóriu sú fast growers, v Lynchovom slovníku sa môžeme taktiež stretnúť s terminom „nikové“ akcie. Ide o malé až stredne veľké firmy, ktoré majú určitý typ konkurenčnej výhody a rastú tempom 20-25 % ročne. Investícia do takéhoto typu firmy sa časom môže zhodnotiť až niekoľko násobne. Ideálne potom je, ak sa takáto firma nachádza v pomalo-rastúcom odvetví, v ktorom nemá problémy s konkurenciou. Takýto typ firiem sa vyznačuje niekoľkými kvalitatívnymi a kvantitatívnymi charakteristikami - jednoduché podnikanie, nudná firma s nudným menom, malý záujem zo strany analytikov a manažérov fondov, veľký priestor k rastu, šetrný manažment, manažéri vlastnia a kupujú akcie, prebytočná hotovosť sa vracia akcionárom buď vo forme dividend alebo spätného odkupu akcií, vyrába produkt alebo poskytuje službu, ktorú musia ľudia pravidelne kupovať. Z fundamentov sú to nízke P/E, rast a konzistentnosť tržieb a EPS, vysoký free cash-flow, nízky rast zásob a silná rozvaha, s pozitívnou štruktúrou dlhu. Lynch nachádzal takýto typ firiem často náhodne v situáciách bežného života, avšak jeho obľúbeným miestom pre hľadanie baggerov bolo nákupné centrum, kde pozoroval preferencie a nákupné správanie spotrebiteľov. Inou formou výskumu boli rozhovory s manažérmi jednotlivých spoločností. Často sa pýtal na veci, ktoré sa iní manažéri nepýtali. Otázky súviseli nielen s fungovaním samotnej spoločnosti, ale aj s jej konkurenciou a celkových trendoch v odvetví. Čo sa týka mieri diverzifikácie u individuálneho investora, Lynch odporúča držbu nie viac ako 12 akciových titulov, avšak v niektorých textoch je toto číslo výrazne menšie (3-8). Investor by mal alokovať voľné prostriedky len do takého množstva firiem, ktoré je schopný podrobne porozumieť a je schopný ich aj pravidelne sledovať. Na otázku, kedy predávať dáva Lynch jednoznačnú odpoveď, a síce vtedy keď sa značne zhoršia základné fundamenty spoločnosti a cena akcie začne strácať vzťah s ekonomickou realitou. Pri investovaní je dôležitejší žalúdok ako mozog. Niekedy treba čakať tri až štyri roky kým trh rozpozná skutočnú hodnotu firmy a potom sa môže investor tešiť z niekoľkonásobného zhodnotenia. Samotný Lynch dosiahol najvyššie výnosy pri niektorých spoločnostiach až v treťom alebo v štvrtom roku od nákupu.

Investičný prístup Petera Lyncha sa môže javiť ako veľmi jednoduchý. Na prvý pohľad je tomu naozaj tak. Lynch sám vo svojich knihách One Up on Wall Street a Beating the Street povzbudzuje individuálneho investora v nebojácnom prístupe k investovaniu, avšak bližší pohľad poodhaľuje komplexnosť a zložitosť tohto prístupu. Investor nielen že musí mať potrebné znalosti ekonómie, financií a účtovníctva, taktiež musí mať silné vôľové vlastnosti a neustálym štúdiom nestratiť kontakt s realitou danej firmy a finančného trhu.

Poslať na email Tlačiť



Autor:
Ochrana proti robotom:
Captcha
 

Komentovať možete aj pomocou svojho facebook účtu